historik

Pred 50 rokmi, v časoch budovania socializmu, nebol „informačný vek“ ako je dnes a aj čiernobiela televízia sa nedala poriadne pozerať. Len Bratislavčania a Záhoráci si občas prepli na Viedeň 1, Viedeň 2, kde s nadšením pozerali Ein Kessel Buntes a Eurovíziu. To bolo všetko.

Noviny a časopisy sa nesmeli zo Západu prenášať a nebolo dostať kúpiť nič, okrem pár zahraničných denníkov francúzskych, rakúskych, talianskych komunistov a najmä ruskej Pravdy.

Časopisy Time, Newsweek, Bild, ale aj LP platne od Beatles, Rolling Stones o pod. síce kolovali medzi študentmi na internátoch, ale bolo to málo. V novinových stánkoch a Supraphone neboli.

Počúvali sme vtedy správy v slovenskom jazyku na Slobodnej Európe (vysielali) z Nemecka, v rádiu Vatikán, Londýn v slovenčine a hlavne rádio Luxemberg (vysielali hudbu ako dnešná MTV).

Vtedajšie mienkotvorné denníky Smena (dnešné SME), Pravda, Práca hovorili o západnej propagande a imperialistickom sprisahaní v éteri.

Dnes, v informačnom veku, si každý môže čítať na internete, čo chce, ak si to vie preložiť.

Keď som zverejnil, že môžeme čítať indické, čínske, vietnamské noviny, mnohí diskutéri to označili za propagandu. A v komunikácii vnucujú svoje pohľady na svet.

Myslím si, že každý máme svoj svet, svoju hlavu, svoj život a vytvárame si svoj postoj k životu zo svojich životných skúseností.

Niektoré mienkotvorné denníky sa správajú ako Smena a Pravda za socializmu. Všetko označujú za ruskú imperialistickú propagandu a tiež nám vnucujú svoj názoer na svet.

Vnucovanie názoru je zbytočné, najmä mladým a tzv. výchova ku kritickému mysleniu je nezmysel. Je to podceňovanie inteligenciu mladých a má to otrasný dopad

Z komunikácie s mladými viem, že sa takýmto praktikám v školstve a ministrovi Druckerovi smejú ako sme sa smiali my, keď nám propagátori hovorili o otcovi Stalinovi.